Legenda o vzniku Beckovského
hradu: Príbeh vojvodu Štibora
a blázna Becka
Legenda hovorí, že hrad Beckov postavil vojvoda Štibor podľa priania svojho blázna Becka.
O vzniku hradu
Na ľavej strane Váhu, neďaleko Nového Mesta, oproti vrchu Turecko menovanému, vo sboreninách leží hrad Beckov. Povesť jedna vraví, že Štibor, vojvoda za časov kráľa Žigmunda, mal vraj domového blázna, ktorý sa Becko menoval a pána svojho on na poľovke tak znamenite zabával, že sa ho Štibor spýtal, čo by si za tú zábavu požiadal: na čo blázon – na jedno končité bralo ukáže, odpovedal – aby za jeden rok a deň na tom brale pekný zámok bol vystavený. A Štibor vraj sa slovom zaručil, že vyplní žiadosť bláznovu; i vystaviac za rok a deň krásny zámok, pomenoval ho podľa mena blázna svojho Beckovom.
Smrť Ctibora na Beckove
Nad Váhom na vysokej skale stojí v rozvalinách starý zámok Beckov. Keď blíži sa polnoc, doba zlých duchov, tu počuť nad skalou zúfalé volanie; keď ale blíži sa k ránu, počuť žiaľne nariekanie. Preto i bystré toky Váhu zanechaly ztaré brody a inam sa obrátily, aby nepočuly nočný krik a nárek. Tento ustavičný krik a nárek povesť vysvetľuje takto:
Na tomto hrade žil kedysi Ctibor, pán tohto okolia, náruživý a zlostný. Keď raz na poľovačke unavený zaspal, zobudilo ho zavýjanie poľovného psa. V hneve skočil, čo to môže byť, že ten pes od bitky skučí?
„Pane – riekli pokorne sluhovia – jeden starý žobrák prišiel prosiť o kúsok chleba, ale sivko, chrt váš jedovitý, vyskočil naň, vytrhol mu kus haleny, i z nohavíc, i kus mäsa zo stehna; žobrák bránil sa palicou a pes začal skučať.
“Nato rozzlobený Ctibor, besom posednutý, chytil úbohého starca za vlasy, dlho ho vliekol, naposledy mrštil ho do priepasti, kde i náhle skonal. Z tadiaľ počuť po polnoci žalostné stonanie.
Ctibor namáhaním unavený, ľahnul si na skaliny mochom zarastené, a spánkom premožený na úslní zaspal. Tu, čo nevidieť, priplazil sa k nemu malý, ale jedovatý had a otvorenými ústami vliezol do útrob a začal ho štípať. – Ctibor takto prebudený začal sa od boľastí svíjať, sebou trhať a kričať: „Kde som? Pomoc! Kde sluhovia?“ A v boľasti i zúfalstve voslep bežal ku priepasti, tam sa zvážil, padnul a kosti dolámal… A ztadiaľ počuť do polnoci zúfalé volanie.
Preto i bystré toky Váhu Beckov obchádzajú a tichším krajom tečú.
zdroj: Sborník museálnej slovenskej spoločnosti, roč. 6 – 7, 1901 – 1902
