Smrť Ctibora na Beckove

Nad Váhom na vysokej skale stojí v rozvalinách starý zámok Beckov. Keď blíži sa polnoc, doba zlých duchov, tu počuť nad skalou zúfalé volanie; keď ale blíži sa k ránu, počuť žiaľne nariekanie. Preto i bystré toky Váhu zanechaly ztaré brody a inam sa obrátily, aby nepočuly nočný krik a nárek. Tento ustavičný krik a nárek povesť vysvetľuje takto:

Na tomto hrade žil kedysi Ctibor, pán tohto okolia, náruživý a zlostný. Keď raz na poľovačke unavený zaspal, zobudilo ho zavýjanie poľovného psa. V hneve skočil, čo to môže byť, že ten pes od bitky skučí?

„Pane – riekli pokorne sluhovia – jeden starý žobrák prišiel prosiť o kúsok chleba, ale sivko, chrt váš jedovitý, vyskočil naň, vytrhol mu kus haleny, i z nohavíc, i kus mäsa zo stehna; žobrák bránil sa palicou a pes začal skučať.

“Nato rozzlobený Ctibor, besom posednutý, chytil úbohého starca za vlasy, dlho ho vliekol, naposledy mrštil ho do priepasti, kde i náhle skonal. Ztadiaľ počuť po polnoci žalostné stonanie.

Ctibor namáhaním unavený, ľahnul si na skaliny mochom zarastené, a spánkom premožený na úslní zaspal. Tu, čo nevidieť, priplazil sa k nemu malý, ale jedovatý had a otvorenými ústami vliezol do útrob a začal ho štípať. – Ctibor takto prebudený začal sa od boľastí svíjať, sebou trhať a kričať: „Kde som? Pomoc! Kde sluhovia?“ A v boľasti i zúfalstve voslep bežal ku priepasti, tam sa zvážil, padnul a kosti dolámal… A ztadiaľ počuť do polnoci zúfalé volanie.

Preto i bystré toky Váhu Beckov obchádzajú a tichším krajom tečú.

zdroj: Sborník museálnej slovenskej spoločnosti, roč. 6 – 7, 1901 – 1902